České voľby do EP: Všetko po starom. Alebo nie?

Vo voľbách do Európskeho parlamentu upevnili svoje postavenie tradičné parlamentné strany. Neuspeli strany so xenofóbnym programom, ktoré povzbudili nedávne výsledky parlamentných volieb v roku 2013, ale dnes, i vďaka malej volebnej účasti, svoje úspechy nedokázali zopakovať. Pre niekoho možno prekvapivo voľby do určitej miery kopírovali výsledok volieb do Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky. Nezvíťazila v nich súčasná opozícia – svoje zisky skôr potvrdili vládne strany, ktoré si iba prehodili poradie. Ale napriek tomu sa objavilo viacero zaujímavých momentov. Skutočným víťazom sa stal občan „Je-mi-to-jedno”.

Foto: CrativeCommons/Ren Muñoz


Víťazi

Víťazné ANO miliardára Andreja Babiša so 16,13 percent stále ťaží zo svojej „neopozeranosti“ a otvorených nádejí, ktoré ľudia sklamaní z pravicovej politiky stále prechovávajú. Nonkonformný politický štýl jeho predsedu štylizujúceho sa do polohy nepolitického manažéra, „fachmana”, ktorý dá veci do poriadku, rozumie bežným ľuďom a používa sedliacky rozum, v kombinácii s neideologickým výberom staronových politických matadorov zatiaľ na voličov pôsobí. Výsledky eurovolieb tiež posilnili sebavedomie hnutia. Podľa jeho prívržencov hnutie preukázalo, že nie je iba krátkodobým rozmarom jedného muža, ale stáva sa reálnou alternatívou pre stredopravých voličoch a môže ašpirovať na možné víťazstvo v nasledujúcich parlamentných voľbách.

Babiš výsledok považuje za dôkaz, že ANO už je „stabilnou politickou silou“. Podľa povolebných analýz ANO skutočne disponuje rovnomernou podporu v celej ČR a oproti parlamentným voľbám získalo v severných a východných Čechách a stratilo na južnej Morave. ANO sa tiež môže tešiť, že na základe prieskumu voličských názorov má najväčší potenciál ovplyvniť rozhodovanie v Európskom parlamente, čo si myslí 27 percent účastníkov sociologického prieskumu. Až ďaleko za nimi sú so sedemnástimi percentami ČSSD a TOP 09 (8 %).

Medzi strany vládnej koalície sa na druhé miesto zaradila TOP 09 v čele s Karlom Schwarzenbergom a Miroslavom Kalouskom. Takmer šestnásť percent je pre stranu už niekoľkonásobným potvrdením, že sa etablovala ako skutočná pravicová alternatíva s ašpiráciou na vedúcu rolu pravice. Vedenie strany preukázalo, že pozná svoju základňu voličov a vie, koho im ponúknuť – bankovému profesionálovi, ekonomickému komentátorovi a bývalému viceguvernérovi ČNB Luďkovi Niedermayerovi sa napriek jeho nie príliš charizmatickej politickej osobnosti darilo prekvapivo dobre.

„Topke” sa navyše podaril politický „prestup roka” – potápajúcej sa ODS, svojej doposiaľ najväčšej pravicovej konkurentke, odlákala Jiřího Pospíšila, kedysi jej najpopulárnejšieho politika, bývalého ministra spravodlivosti, ktorý sa nedávno s ODS rozišiel v zlom. Najúspešnejším „loveckým revírom” strany bola tradične Praha, ale aj Plzeňský kraj, ktorý je bývalým volebným obvodom Jiřího Pospíšila. Ten navyše získal najviac hlasov spomedzi všetkých kandidátov, volilo ho 77 724 ľudí. Komentátori tiež argumentujú, že strane pri mobilizácii jej voličov pomohol i verbálne veľmi tvrdý postoj proti Putinovmu Rusku v priebehu ukrajinskej krízy.

Medzi víťazov treba počítať i dve malé strany. Pre Stranu slobodných občanov je prekročenie päťpercentnej hranice, a tým i zisk jedného mandátu veľkým úspechom, a tiež zúročením jej dlhodobej a názorovo konzistentnej kritiky európskej politiky a Európskej únie. Jej líder Petr Mach označil úspech svojej strany za „posun na českej politickej scéne do ,vyššej ligy‘”.

Takisto Piráti, ktorých predseda Ivan Bartoš dal o sebe výraznejšie vedieť už pri prezidentských voľbách v roku 2013, sa posunuli smerom k zisku mandátu, i keď nakoniec ostali pred bránami Európskeho parlamentu. Teraz doslova :ulúpili” 4,78 percent, predovšetkým v revíri zelených. Po voľbách ihneď oznámili, že napadnú ich výsledky a od Ústavného súdu budú požadovať zrušenie päťpercentnej klauzuly nutnej na získanie mandátu: „Uzatváracia (päťpercentná) klauzula obmedzuje pomerné zastúpenie názorov v Európe a vo voľbách do Európskeho parlamentu je úplne nezmyselná, pretože vláda sa v EÚ nezostavuje.”  Strana poukazuje na to, že nemecký Ústavný súd vo februári tohto roka zrušil pravidlo, podľa ktorého politické strany potrebovali na vstup do Európskeho parlamentu získať vo voľbách najmenej tri percentá odovzdaných hlasov. Argumentuje tiež tým, že pre Českú republiku je vyhradených 21 mandátov a pri prepočítaní percent Piráti získali 1/21 hlasov, čím by pri neexistencii päťpercentnej klauzuly získali jeden mandát. Podobný problém „trápi” i Zelených, ktorí sa v najrôznejších voľbách stretávajú s tým, že ostanú tesne pod päťpercentnou hranicou a hlasy ich voličov tak vyjdú navnivoč. Podpora Pirátov sa regrutuje z celej republiky vrátane vidieka, nielen z veľkých miest.

Ani, ani

So 14,17 percent je pre sociálnu demokraciu až tretie miesto ani nie taký veľký neúspech ako skôr varovanie o nepriaznivom trende, ktorý sa môže ukázať ako kritický v budúcnosti, napríklad pri blízkych komunálnych voľbách. Predseda Bohuslav Sobotka nedokázal mobilizovať svojich voličov a opäť nepresvedčil ako líder, ktorý dokáže v dôležitom okamihu stranu vyburcovať a doviesť k jasnému víťazstvu. V budúcom zápolení s dravým Babišom by sa mu to nemuselo oplatiť. Strana sa stále môže oprieť o rovnomernú podporu v celej republike, slabšia je, okrem Ostravy, vo väčších mestách, silnejšia, naopak, na vidieku.

Porážka ČSSD od ANO môže mať ešte jeden dopad. Funkčné obdobie českého eurokomisára Štefana Füleho sa blíži ku koncu a už teraz sa debatuje, kto ho nahradí. Premiér Sobotka deklaroval, že to bude kompromisný kandidát koaličných strán, teda ČSSD, ANO a KDÚ (kresťanskí demokrati). Sociálni demokrati už navrhli svojho bývalého ministra financií Pavla Mertlíka, ANO zatiaľ vypúšťa sondážne balóniky – ich prvou voľbou má byť ich súčasný eurolíder a prvý český eurokomisár Pavel Telička. Jeho predseda Babiš však tiež nevylúčil prípadnú podporu iným, i nekoaličným kandidátom, napríklad z TOP 09: „Pán Niedermayer je celkom dobrou voľbou. V hnutí budem presadzovať, že by sme tam mali poslať niekoho, kto bude dobre reprezentovať Česko a nemusí to byť politický nominant.” Predstavitelia KDÚ sa zasa snažia prehovoriť svoju dlhoročnú europoslankyňu Zuzanu Roithovú, aby sa stala ich nominantkou. V prieskumoch voliči určili za najvhodnejšieho kandidáta na českého eurokomisára Pavla Teličku (35 %), nasleduje Zuzana Roithová (22 %) a Pavel Mertlík (13 %).

Svoju pozíciu viac či menej obhájili, či dokonca vylepšili i ďalšie parlamentné strany – KDÚ a komunisti. Prvá zmienená je tradične najviac regionálnou stranou, ktorej podpora je veľmi dobre miestne identifikovateľná predovšetkým na Morave, špecificky južnej Morave a v Zlínskom kraji. Komunisti, naopak, ťažia zo silnej podpory na Ostravsku, severnej Morave a v severných Čechách.

Porazení

Jednoznačným, i keď očakávaným porazeným sú občianski demokrati z ODS, ešte minulý rok vládnucej politickej strany, ktorej povesť však zásadne poškodili korupčné škandály a v médiách hojne pretriasaný pád jej predsedu, a zároveň premiéra Petra Nečasa, premieňajúci sa vďaka zverejňovaným odpočúvaniam o jeho milostnej afére so šéfkou jeho kabinetu na telenovelu bulvárneho typu. ODS celkovo stratila v mestách, ale mohla sa ešte oprieť o mestá svojich hlavných kandidátov Prahu, Ostravu a Hradec Králové.

ODS sa ako jedna z mála strán prezentovala jasnou a vyhranenou európskou témou – nesúhlasom s prijatím eura. Evidentne sa však minula s potrebami a želaniami svojich „neskalných“ voličov, o čom svedčí nielen jej slabý výsledok, ale i posilnenie Strany slobodných občanov, ktorá má podobne euroskeptickú agendu a ktorá sa na „krvácajúcej“ ODS značne priživila. Ako upozornil politický komentátor Erik Best, podľa postoja k euru nie je možné na českej politickej scéne hodnotiť strany ako euroskeptické alebo proeurópske. Euro je oveľa viac otázkou ekonomickou, do ktorej sa premietajú pragmatické postoje a reálne možnosti spoločne s plusmi a mínusmi eura pre českú ekonomiku. V tomto zmysle je euroskeptikom, t. j. tým, kto sa stavia kriticky k prijatiu eura, i Andrej Babiš, ktorého hnutie ANO sa inak profiluje – a je tiež vnímané – proeurópsky.

Ako porazení sa môžu cítiť i zelení, ktorým sa opäť nepodarilo prekročiť nutný limit na získanie aspoň jedného mandátu (získali 3,77 percenta) a prilákať inak tradične liberálne, proeurópske a mestské voličstvo z Prahy a Brna v dostatočnom počte. Predseda strany Ondřej Liška tiež zatiaľ ako jediný z „porazených” vyvodil zo svojho neúspechu dôsledky a dal svoju pozíciu predsedu strany k dispozícii.

Veľkým prekvapením parlamentných volieb 2013 bol úspech hnutia Úsvit priamej demokracie, zo 6,8 percenta však v priebehu polroka spadlo vo voľbách do EP na 3,1 percenta. Jeho predseda Tomio Okamura neúspech komentoval takto: „Sme zo všetkých strán jednoznačne najmladší, existujeme 11 mesiacov. Nemáme zafixovaný elektorát.” Ale skôr ako o neusadený elektorát sa pod neúspech podpísali chyby v nominácii a chaotická personálna politika. Tesne pred voľbami stiahlo hnutie jednotku svojej kandidátky, kontroverznú advokátku Kláru Samkovú, ktorá sa pred voľbami výrazne profilovala na antiimigrantskej a xenofóbnej vlne. Komentátori dokonca charakterizujú výsledok Úsvitu ako „výbuch” a všímajú si, že ich „protiprisťahovalecká a proticudzinecká rétorika nezabrala, čo je jedna z najlepších správ o týchto voľbách“.

Neuspeli ani ďalšie bizarné „zjavy” volieb ako Česká suverenita a jej hlavná tvár, bývalá poslankyňa Jana Volfová, ktorá pred voľbami, oblečená do burky, burcovala proti hrozbe islamizácie a zavedenia šaríe. Získala 0,13 percenta, čo v prepočte znamená, že jej svoju dôveru dalo 276 voličov.

Odpoveďou na to, prečo uspeli parlamentné a tiež tradičné strany, tak môže tkvieť v kandidátoch, ktorých strany vyslali. Úsvit svoj prípadný úspech prakticky „zabil“ stiahnutím svojho hlavného kandidáta. Ukázalo sa tak, že toto hnutie nemá žiadnu náhradu za svojho výrečného a mediálne obratného predsedu Tomia Okamuru. Potvrdzuje sa, že toto hnutie s ním stojí a padá. Naopak, víťazné ANO tento hendikap dokázalo prekonať predovšetkým voľbou Pavla Teličku, človeka s nespochybniteľnou skúsenosťou s fungovaním EÚ. Tá sa ukázala ako zásah do čierneho.

Podľa predvolebného prieskumu sa 46 % voličov riadilo skôr príslušnosťou kandidáta k politickej strane než jeho samotnou osobnosťou, kým 34 % sa chystalo voliť špecifických kandidátov bez ohľadu na to, kto ich do volieb vyslal. Spomedzi konkrétnych osobností voliči najpriaznivejšie hodnotili Pavla Teličku z hnutia ANO a Jana Kellera z ČSSD. V odborných kompetenciách zvíťazil opäť Pavel Telička s 25 percentami, nasledovaný Janom Kellerom (15 %) a Janom Zahradilom (8 %), lídrom kandidátky ODS. Ako najväčší obhajcovia sociálnych práv sú vnímaní Jan Keller (22 %), Pavel Telička (12 %) a Kateřina Konečná (9 %), ktorá viedla kandidátsku listinu komunistov. Status najväčších obhajcov národných záujmov respondenti prisudzujú Pavlovi Teličkovi (21 %), Janovi Kellerovi (11 %) a Janovi Zahradilovi (9 %). Vidíme, že Telička dokázal v subjektívnom vnímaní respondentov bodovať i v zdanlivo takých vzdialených kategóriách ako obhajoba sociálnych práv či, naopak, obhajoba národných záujmov.

Ani nie dvadsať

Na prvý pohlaď sa teda v porovnaní so zvyškom Európy – a najmä jej západnou časťou – v Česku neodohrala žiadna dráma, ani prekvapenie a výsledky dopadli z hľadiska obáv o radikalizáciu politickej kultúry a možný nárast extrémistických nálad pozitívne. Xenofóbi, nacionalisti či tí, ktorí si agendu postavili výhradne na antiimigrantských témach, nijak výrazne neuspeli.

I z hľadiska proeurópskej agendy by mohli mať zástancovia EÚ či tí, ktorí sú za ďalšie prehlbovanie integrácie, mierne dôvody k optimizmu. Iba šesť miest z 21 získali ODS, KSČM a Strana slobodných občanov, teda strany, ktoré s väčšou či menšou intenzitou vyjadrujú kritické postoje k európskym inštitúciám, miere harmonizácie či spoločným európskym nástrojom. Ako podotýka komentátor MF Dnes Josef Kopecký, „je to výrazná zmena oproti posledným eurovoľbám“. I premiér Sobotka sa snažil neslaný-nemastný výsledok svojej strany „osladiť” poukázaním na celkovo proeurópsky pozitívny výsledok: „Chcel by som vyjadriť radosť nad tým, že v Českej republike sa na prvých troch miestach umiestnili proeurópske strany.”

Podľa politológa Milana Znoja však osemnásťpercentná účasť v európskych voľbách úplne devalvuje akýkoľvek ich prípadný pozitívny výsledok. Znoj to pripisuje českej občianskej pasivite a ľahostajnosti k EÚ, čo označuje za jednu z najhlúpejších verzií euroskepticizmu. Domnieva sa, že je to súčasťou „širšej občianskej dištancie od politických elít vôbec, či už európskych alebo domácich…”. Prirovnáva ju k českej (ale i slovenskej) skúsenosti s obdobím tzv. normalizácie, keď sa spoločnosť uzavrela do seba, bola nútená rezignovať na aktívnu a slobodnú participáciu na politike a vyvinula si silnú nechuť a nedôveru k politike ako takej. Odcudzenie politických elít od občanov (a naopak) nadobúda podľa Znoja „hrozivé obrysy“.

To potvrdzujú i výsledky prieskumu sociologickej agentúry – takmer polovica dospelej českej populácie pokladá voľby do Európskeho parlamentu za zbytočnú akciu, ktorá nič nezemní. Štyridsaťtri percent v nich vidí šancu k aspoň malým zmenám v ČR a v EÚ, pre 9 % predstavujú zásadnú príležitosť na zmeny. Doplňujúcim rysom je i určitá „neukotvenosť“, roztrieštenosť volebných preferencií Čechov, ktorí akoby stále hľadali nové alternatívy a časť z nich nemá dostatočnú trpezlivosť so zabehnutými stranami.

Podobne ako Znoj sa snaží príčiny nízkej volebnej účasti pochopiť i politológ Jiří Pehe. Nachádza ich, vzhľadom k takpovediac totožným číslam u našich susedov na druhej strane rieky Moravy, v spoločnej, podľa neho traumatickej minulosti a historickej skúsenosti. Je to určitý druh zakorenenej nedôvery. Pehe spoločné znaky tejto rezignácie vidí v provinčnosti, nedôvere ku všetkému cudziemu a tomu, čo sa deje mimo nášho známeho priestoru, vedomí falošnej bezpečnosti („nás sa to netýka…” a „všetko sme prežili, tak čo sa nám tak môže stať…”), pesimizme a defetizme – i tak sa o nás rozhodne inde, rovnako ako sa to stalo v roku 1938, 1968 a koniec koncov podľa sprisahaneckých teórií i v roku 1989. Pehe tiež za neblahý zdroj neplodného antieurópanstva považuje osobne Václava Klausa a jeho kritický postoj k EÚ v priebehu celého jeho pôsobenia vo funkcii prezidenta ČR.

Nízka volebná účasť určite nie je dobrá, ale čo ak vedie k prijateľným výsledkom a eliminácii radikálov a extrémistov? Je dôležité pripomenúť, že opäť zasiahla náhoda. Ak by v lete 2013 nečakane nepadla vláda, mohli sa parlamentné i europarlamentné voľby konať v rovnakom termíne. V takom prípade by sa účasť pohybovala nad päťdesiatimi percentami. Ale výsledky volieb do EP by potom viac-menej kopírovali výsledky volieb parlamentných. Do EP by sme dnes asi vysielali i zástupcov Úsvitu a debatovali by sme o posilnení Robotníckej strany či Českej suverenity.

Bez ohľadu na účasť však voľby potvrdili, že dôveru, podobne ako v predchádzajúcich parlamentných voľbách, získali strany, ktoré sa chcú viac zapojovať do rozhodovacích mechanizmov v EÚ. V ich čele stoja sociálni demokrati, ktorí sa zámerne dištancujú od euroskeptických postojov bývalého prezidenta a duchovného inšpirátora euroskeptikov a euronegativistov Václava Klausa. Ak k tomu pripočítame i ústretový postoj prezidenta Miloša Zemana k EÚ, potom kľúčové rozhodovacie centrá českej politiky – vláda, parlament i prezident – vystupujú smerom k EÚ viac-menej pozitívne a chcú sa podieľať na spoločnom európskom projekte. To je asi oproti minulému roku najviditeľnejšia zmena, ktorú tieto voľby do Európskeho parlamentu potvrdili.

Jan Adamec

Jan Adamec

is editor of the V4Revue, historian and political scientist. His area of expertise is the history of Hungary, USSR and Czechoslovakia 1948 – 1957. He graduated from Central European University in Budapest and Charles University in Prague where he currently completes his PhD degree with thesis about the Hungarian uprising in 1956.